Oklieštená transparentnosť vyhovuje len tým, ktorí ťažia z chaosu.
Bratislava 24. apríla (TASR/OTS)
Priehľadné, zdravé a transparentné ekonomické prostredie krajiny podmieňuje množstvo faktorov. Od tých legislatívnych a odborných – až po politické. Do akej miery sa to v konečnom dôsledku odráža na efektivite príjmov štátu a v čom sú najväčšie riziká pre kontrolu „čistoty“ a transparentnosti podnikania, sme sa porozprávali s prezidentom Slovenskej komory audítorov (SKAU) Ing. Milanom Mozolákom.
O audite ako takom majú mnohí ľudia pomerne skreslené predstavy. Aj preto by ste mohli veľmi jasne priblížiť hlavné poslanie a úlohu auditu pre spoločnosť a subjekty, ktorých sa týka…
– Výstupy z auditu majú významné postavenie vo vyspelom svete. Poskytujú dve dôležité výpovedné hodnoty. Prvá informácia je smerom navonok – audítor skonštatuje, či auditovaný subjekt (podnikateľský subjekt alebo inštitúcia) v účtovníctve a v účtovnej závierke poskytuje pravdivé a verné informácie a zároveň preveruje, či je auditovaný subjekt schopný vo svojej činnosti pokračovať aj naďalej.. A hoci na prvý pohľad ide o zachytenie minulosti, tá je veľmi dôležitá aj smerom dovnútra – pre auditovaný subjekt. Napomáha odhaliť slabé miesta vo fungovaní, kontrolnom systéme.
Zrejme nebudem ďaleko od pravdy ak poviem, že na všetky subjekty auditu, akými sú obec, samospráva, či podnikateľský subjekt, dnes dramaticky vplývajú zmeny, týkajúce sa najmä následkov nárastu cien energií, ako aj iných nákladových a výdavkových vstupov. Môžu za to len uvedené faktory, alebo vidíte príčinu tohto stavu aj v niečom inom?
– Nie je to tak dávno, ako sme zaznamenali skokové nárasty, ktoré rozbili bežné kalkulačné vzorce. Výsledkom tohto stavu bolo, že dnes sa podnikateľské subjekty, ale aj obce len veľmi ťažko vedia „dorátať“ k tomu, ako udržať v blízkej ale aj strednodobej budúcnosti svoje podnikanie či chod samosprávy.
O čom konkrétnom to ale svedčí?
– Ide o jav, ktorý zvýraznilo obdobie pandémie a energetickej krízy. Ukázala sa potreba a schopnosť promptne a včas reagovať. Pritom sme boli svedkami, že situácia bola v mnohých oblastiach podcenená, prípadne bola oneskorená reakcia regulačných orgánov. Očakávali sa skoršie opatrenia zo strany Protimonopolného úradu a tiež Úradu pre sieťové odvetia. Dlho sa len vyčkávalo na to, ako extrémne skokové nárasty dopadnú na ekonomiku. Tým, že neprišli proaktívne a iniciatívne kroky na ochranu „zdravého prostredia“, ale sa pasívne vyčkávalo kedy vláda a politická moc príjme pravidla, v tomto dlhom reakčnom čase si pravidlá určovali dominantné a monopolné subjekty. Extrémne sa to prejavilo v rámci dodávania energií a distribúcie.
V tom, že sa štát dlhé mesiace len ticho, nečinne a neschopne prizeral extrémnym skokovým nárastom s dopadom na stav slovenskej ekonomiky a podnikateľského prostredia – bez okamžitého zasiahnutia, jednania, stanovenia limitov a pravidiel máte pravdu. No nebolo príčinou radikálneho nárastu práve už spomínané výkyvy cien energií a distribúcie?
– S trhovým výkyvom cien v rámci energií a ich dopadom na trhové prostredie môžem súhlasiť, no pýtam sa, ako výkyvmi na trhu trpela distribúcia, ktorá je druhou najvýraznejšou cenovou zložkou dodávania energií. Zmenili sa drôty, ktorými sa prenáša elektrická energia? Nezmenili. Skôr sme cítili voľné pole pôsobenia dominantných a monopolných dodávateľských subjektov energií a distribúcie. Podnikateľské prostredie očakávalo včasnú reakciu, napr. tak, že pre určité oblasti, ktoré ekonomicky stoja na domácich podmienkach, akceptujú ako maximum rastu cien nanajvýš úroveň inflácie. Hoci aj tá sa tejto oblasti netýka celkovo, pretože sa vypočítava zo spotrebiteľského koša, kde majú predmety dennej spotreby najvyšší podiel. Pre objektívnosť však musím konštatovať, že podobný prístup a otras ekonomiky je aj v iných krajinách.
Nie je to zvláštne, že všetci, ktorí by mali byť kompetentní a aj preto sú vo funkciách a úradoch, akých sú sa v prípade krízy správajú nekompetentne a čakajú, že kompetentný bude niekto iný, len nie oni – až nakoniec budú na vine podnikatelia a spotrebitelia – čiže občania, lebo dostatočne včas nekričali, že je zle? A vlastne – aké riziko vytvára takéto správanie sa pre budúce príjmy štátu a samotné podnikateľské prostredie?
– Čím menší je podnikateľský subjekt, alebo samospráva, tým vznikajú väčšie riziká a problémy. Napr. aj také, že po nedávnej pandémii nemajú vygenerované dostatočné finančné rezervy a zázemie na to, aby mohli následne prekonať ešte aj extrémne výkyvy a skokové nárasty cien energií a podobne. Je spravodlivé konštatovať, že na jednej strane mnohé podniky si nemali potrebu v minulosti tvoriť finančné rezervy a na druhej strane nepoznaná situácia pristihla nepripravené inštitúcie, ktoré nestanovili jasné, zrozumiteľné a účinné pravidlá.
… a namiesto toho sme mesiace sledovali, ako sa koalícia medzi sebou háda, rozpadá, podráža a ako vyčkáva, čo kto na koho vytiahne a kto si to z nich všetko „zlízne“…
– Bolo cítiť, že politici uprednostňovali svoje koaličné problémy. U nás je vysoké percentuálne zastúpenie malých a stredných podnikateľov, ktorí sa nedokážu ubrániť tak, ako podniky so silným zahraničným kapitálom, s ktorými ak je zle štát nakoniec rokuje a snaží sa im pomôcť.
Čo však s „malou, drobnou a strednou“ podnikateľskou vrstvou, ktorá je pre chod štátu takisto dôležitá?
– Pri tejto skupine subjektov – a ako som už spomenul, patria sem aj malé obce a samosprávy – ostáva otázkou, ako sa dokážu ubrániť krízam, či neočakávaným výkyvom. Obzvlášť, pokiaľ na rozdiel od veľkých hráčov na trhu nemajú za sebou silné tímy právnikov, financie materských zahraničných koncernov a investorov, s ktorých pomocou dokážu preklenúť ťažké obdobie. Ako reálne vidím hrozbu úbytku malých prevádzok v rámci celého Slovenska, lebo to nie je len Bratislava, Košice či Žilina. Tie nedokážu finančne utiahnuť náklady na prevádzku a priestory. No hrozí aj iná vec: budú podnikať tak, aby prežili, čo môže byť na úkor transparentného prostredia. Vzniká riziko vytvárania prostredia pre šedú ekonomiku.
Je teda priamou hrozbou len nedostatočné finančné krytie ako také?
– Platí rokmi overené pravidlo, že sú to práve malí a strední podnikatelia a drobní živnostníci, ktorí vytvárajú podhubie pre dobrú a stabilnú existenciu tých veľkých. Kým však ich problémy sú riešené ochranárskymi opatreniami na úrovni štátu či ako som už spomenul – na úrovni nadnárodných korporácií (vďaka čomu zvyčajne „prežijú“), problematickou ostáva skupina malých a stredných podnikateľov. A práve oni tvoria na Slovensku pomerne veľkú časť ekonomiky – predovšetkým v oblasti služieb a zamestnanosti. Ich problémy a krachy sa následne sekundárne dotýkajú aj menších finančných príjmov samosprávy obcí. Jednoducho – všetko so všetkým súvisí a má svoj dopad. Obce, ktoré zaznamenajú výpadky príjmov následne prenášajú skokové zvyšovanie nákladov na občanov vo forme obmedzovania služieb či zvyšovania poplatkov a daní. A to sa následne odráža v menšej spotrebe a výdavkoch obyvateľov výsledkom čoho je následný „dominový“ útlm celého ekonomického prostredia.
… a aké teda existuje podľa vás riešenie?
– Z môjho pohľadu zásadným a najdôležitejším opatrením je razantné nastolenie poriadku a jasných pravidiel. Len tie dokážu garantovať, že nebude môcť byť automaticky akceptovaný skokový nárast akejkoľvek ceny bez racionálneho zdôvodnenia. Rast nákladov a výdavkov ešte neznamená, že to automaticky musí byť – bez rozmýšľania – niekoľkonásobne prenesené do výstupných cien. Aj tu by sa totiž mali dodržiavať elementárne pravidlá, akými sú poctivosť podnikania a dobré mravy – teda základné podmienky na to, aby sa mohol človek udržať v podnikaní. Poviem to na príklade banky: pokiaľ si v banke požičiate peniaze, ste povinný za to platiť stanovený úrok. Pokiaľ pôžičku získate od súkromníka a jeho úroky sú niekoľkonásobne vyššie, než sú tie primerané v banke – je to v rozpore s dobrými mravmi. V tomto prípade hovoríme, že ide o úžeru a o súkromníkovi ako o úžerníkovi. A presne niečo podobné sa udialo v dodávkach a cenách energií.
Zrejme im to tak vyhovuje, resp. to vyhovuje monopolných hráčom na trhu. Mňa však zaujíma aj iná vec: zo strany vedenia nášho štátu a vládnych politikov postupne a systematicky dochádza k znižovaniu limitov povinného auditu. Nedochádza tým aj k oslabeniu transparentnosti a systému kontroly?
– Samozrejme. Ale aby som bol konkrétny: počas posledných troch rokov vládna strana zavedením opatrení tzv „kilečka“ presadila v koalícii takú zmenu podmienok, že povinný audit sa týka len 0,7% podnikateľských subjektov! Myslíte si, že tým posilnili transparentnosť prostredia a správania sa firiem? Ide o tak extrémne oslabenie kontrolného prostredia, že sa tomu neprestávajú čudovať aj naši partneri v medzinárodných organizáciách. V tomto volebnom období sa podarilo zmenou limitov zdevastovať kontrolné prostredie vykonávané nezávislým a kvalifikovaným auditom viac, než tomu bolo počas 12 rokov za vlády Fica. Pred piatimi rokmi podliehalo povinnému auditu na Slovensku približne 12 000 spoločností v oblasti podnikania a tritisíc subjektov verejnej správy. V súčasnosti poklesol objem povinne auditovaných subjektov na 2000 (plus subjekty samosprávy). Transparentná a nezávislá kontrola sa tak znížila päťnásobne, čím došlo aj k samotnej degradácii kontrolného prostredia a mechanizmov ako takých. Toto je nielen katastrofálne nízke číslo, ale poukazuje to aj na zvyšujúce sa riziko zlyhávania kontrolného prostredia a transparentnosti podnikania, objektivity a „čistoty“ ekonomického a podnikateľského prostredia. Ako keby politikov absolútne nezaujímalo, že ide o subjekty, ktoré tvoria hodnoty, majú produkciu a spĺňajú určité parametre. Aj preto sa pýtam, ako si dnes môže byť štát istý, že sú zo strany neauditovaných subjektov deklarované ekonomické výsledky a prezentované údaje – z ktorých sú tvorené informácie napr. aj pre štátny rozpočet – správne? Aby nenastala situácia, že štátny rozpočet bude len presným výpočtom často z nepresných čísel.
Nie je problémom to, že keď pre slovenských politikov nie je prioritou čistota a transparentnosť podnikateľského a ekonomického prostredia, môže postupne nastať situácia, že sa zníži daňová disciplína ako aj objem platieb dovtedy „rešpektovaných“ daňových odvodov?
– Viete, mňa nielen ako audítora zaráža, keď predseda jednej z vládnych strán, ktorá bola nie deň, nie týždeň, ale skoro tri roky v koalícii pri moci prezentuje, že ich cieľom bolo odstavenie Matoviča z vlády. Namiesto riadenia štátu a potrieb ľudí riešili svoje ego a osobné animozity? Čo pozitívne a hodnotné má z takéhoto cieľa táto krajina a jej občania?
Vrátim sa ešte k Vami spomínanému údaju, že na Slovensku podlieha povinnému auditu len 0,7 percent podnikateľských subjektov. Je to samo o sebe tak extrémne nízke číslo, že si myslím, že získané údaje a ich vypovedacia hodnota strácajú na relevantnosti. Komu takýto stav môže vyhovovať?
– Odpoveď je jednoznačná. Oklieštená transparentnosť vyhovuje tým, ktorí ťažia z chaosu. Lebo len tam, kde je chaos, zlyháva automaticky kontrola, vďaka čomu môže dochádzať k zahmlievaniu. Nemohlo to byť lepšie, ak by sa ekonomické prostredie formovalo smerom k transparentnosti a jasným pravidlám? Keď sa však nedarí drobným a stredným podnikateľským subjektom, nemáme presne stanovené pravidlá, vládne tu niekoľkomesačné bezvládie a veci sa robia ad hoc, resp. systémom pokus – omyl, nemôžeme sa čudovať, že nadaní a šikovní ľudia odchádzajú mimo našej krajiny. Prípadne niektorí úspešní podnikatelia presúvajú svoj biznis inde.
Čo zo situácie – keď nie sú jasne nastavené pravidlá, mnohé veci sa dejú „samospádom“ a neraz má človek pocit, že vládne chaos a bezvládie – vyplýva pre audítorský stav ako taký?
– V súčasnosti je len veľmi ťažké predpovedať, či a kedy sa podarí presadiť zmenu prostredia, zvýšiť priehľadnosť a transparentnosť v rámci podnikania alebo nastaviť pravidlá a odštartovať pozitívne zmeny v ekonomickom prostredí. Myslím, že nielen odborníci vedia, že len jasné pravidlá a čo najväčšia nezávislosť kontroly a transparentnosť môžu pomôcť. Napriek všetkému neprestávam byť optimista a stále verím v zdravý rozum. Naši partneri a aj odborníci v oblasti ekonomiky a podnikania vedia, že si audítori na Slovensku stále udržujú vysoký štandard. Nakoniec, napr. v rámci krajín V4 patríme medzi lídrov zavádzania digitalizácie a nových metód do praxe. Problém je v tom, či našu odbornosť, nestrannosť, schopnosti, vedomosti a prácu dostatočne využíva prostredie, resp. tí, kvôli ktorým existuje profesia audítora. Naša profesia je profesiou vo verejnom záujme, čím presahuje súkromný sektor. Pokiaľ štát nemá záujem o kapacity tejto profesie, o čo najvyššiu transparentnosť a čo najpresnejšie dáta, tak potom tu nie je niečo v poriadku. Na záver si dovolím pripomenúť, že zavedenie auditu v rámci právnych predpisov Európskej únie bolo nastolené ako spoločenská úloha, ktorú audítori vykonávajú pre štát.